Základné alternatívne zisťovanie sily vôle u osoby, ktorá už neovláda dostatočne svoje psychické prejavy.
Na začiatok uvediem niekoľko príkladov, kedy už dotyčná osoba nemá dostatok vôle, aby zvládla svoje neštandardné správanie. Prvým prípadom je osoba, ktorá má všetky príznaky sklerózy multiplex. Skracuje sa jej noha, svalstvo je oslabené, sú poškodené platničky, dotyčná berie lieky u psychiatra, užíva hormón štítnej žľazy a tabletky na zahusťovanie stolice. Tiež má veľkú nadváhu. U dotyčnej musíme na začiatku zistiť, akú má silu vôle.
Spravidla takejto osobe navrhujem tie najnáročnejšie spôsoby riešenia daného problému, aj keď ich v skutočnosti v rámci terapie robiť nebudeme. Zisťuje sa úroveň ochoty tvrdo na sebe pracovať. Keď zistím, že dotyčná osoba nemá záujem o náročné terapeutické postupy, tak začínam postupne hovoriť o menej náročných terapiách a hľadám úroveň, v ktorej by som mohol s dotyčnou osobou pracovať. Najnižšia úroveň je ochota niečo spraviť, čo sa dá aj kontrolovať. Teda zvyčajne to budú terapie, ktoré sa dajú overiť a skontrolovať. Najvhodnejšie terapie sú v oblasti kreslenia a písania, prípadne opisovania. Dotyčná osoba dostáva písomné úlohy ako v škole. Napríklad dostane opisovať niektorú psychologickú knižku, ďalej má kresliť vlastné predstavy a obkresľovať predmety v jej blízkosti. Z knižiek dotyčná osoba robí neustále výpisky. Až keď sa zistí, že dotyčná pravidelne a starostlivo plní požadované príkazy, dá sa pristúpiť aj k menej kontrolovateľným terapiám. Tiež určité druhy techník sa s dotyčnou osobou precvičujú spoločne a dotyčná osoba dostáva za domácu úlohu samostatne všetko precvičovať.
V prípade osoby so sklerózou multiplex sa nedala zo začiatku robiť aktívna terapia, pretože dotyčná osoba si nevedela dostatočne uvedomiť vážnosť svojho zdravotného stavu. Predpokladám, že svoju chorobu vnútri emocionálne prekrývala neadekvátnou blaženosťou a radosťou, ktorú si vyrábala halucináciou, že všetko je vlastne v poriadku a netreba nič liečiť. Na začiatku rozhovoru, po objasnení zdravotného stavu, svoju situáciu chápala a uvedomovala si ju. Na konci sedenia sa však dotyčná osoba spýtala, či je naozaj chorá. Teda zastrela svoj zdravotný stav emóciou blaženosti napriek tomu, že jej zlý zdravotný stav je podložený lekárskymi správami. Dotyčná síce chodila na spoločné terapie a opisovala knižky od Silvu a tak isto začala obkresľovať anatomické obrázky svalstva, ale vždy iba pod hrozbou, že ju nepustím na spoločné terapie a skončím osobné stretnutia. Dotyčná nedokázala prejsť začiatočnou fázou naprogramovania na zvládnutie svojho zdravotného stavu a jej zdravotný stav sa postupne zhoršoval. Terapie boli ukončené, lebo dotyčná osoba nedokázala vyvinúť vlastnú chuť a záujem vyliečiť sa. To je príklad, keď sila vôle je na tak nízkom stupni, že nemá zmysel pokračovať v alternatívnych terapiách. Dotyčná osoba patrí výhradne do rúk psychiatra.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.