Vtáčie mantry

Šaman pri svojich tranzových stavoch často používa záhadnú a pre nás nezrozumiteľnú reč zvierat a najčastejšie reč vtákov, ktorú si postupne upraví tak, aby ho uvádzala do jedinečných psychických stavov. Vtáčí spev zachytený v podobe písmenok je výborný materiál na nácvik zmenených stavov vedomia, ktoré pri svojej praxi potrebuje šaman dosiahnuť. Na začiatok je rozumné sa postupne vciťovať do pocitu, že ste sa na celom povrchu zmenili na vtáčieho operenca. K tomuto účelu používali šamani špeciálny odev zostavený z rôznych druhov vtáčích pier. K tomuto vtáčiemu úboru patril rituálny vtáčí tanec, pri ktorom šaman vydával rôzne vtáčie zvuky. Skúste si zohnať nahrávku vtáčieho spevu a počúvajte a počúvajte. Pri vtáčom speve si môžete zatancovať vtáčí tanec. Nechajte všetko na seba pôsobiť. Vyspelejší jedinci si všetko spievajú vnútorným hlasom a tanečne pohyby vyjadrujú zásadne v predstavách. Tieto predstavy sa postupne stávajú trojrozmerné, ako vytesané sochy vtákov z dreva. Reč vtáčích mantier je tajomná prareč zložená z prírodných zvukov, intonácie a určitého rytmu. Skúste si zohnať šamansky ladenú hudbu a naučte sa ju vnímať ako prírodní ľudia. Podrobnejšiu inšpiráciu si nájdete v Čikung škole.

Potápka chochlatá
(Podiceps cristatus)
Žije v celej Európe, Ázii, Afrike i v austrálskej oblasti. Zo zimovíšť, ležiacich okolo Stredozemného mora, k nám prilieta v marci. Odlieta v októbri až novembri. Skoro po prílete je možné pozorovať jednotlivé páry pohromade na určitom úseku rybníka a neskôr počuť ich veľmi obradné a rôznymi postojmi sprevádzané tokanie. V priebehu dňa a aj v noci sa ozýva ich chrapľavé trúbenie, znejúce ako „korr“; tokanie doprevádzajú zvukom „ket-ket“.

Potápka malá
(Podiceps ruficollis)
Z rákosových porastov a celkom malých rybníčkov, mŕtvych ramien riek a močiarov sa často ozýva trilkovitý vysoký hlas, znejúci ako rýchlo opakované „bi-bi-bi-bi“. Je to potápka malá, najmenšia z našich potápok, veľká asi ako hrdlička. Častejšie ju však iba počujeme než uvidíme, pretože vedie skrytý spôsob života a málokedy sa ukazuje na voľnej hladine. Je to veľmi čulý vták. Obratne pláva ako veľká korková zátka po hladine, naraz zapichne hlavu do vody a zmizne pod hladinou, kde loví vodný hmyz a drobný rybí poter.

Bučiak veľký
(Botaurus stellaris)
Keď sa budete na jar prechádzať krajinou, kde je veľa rybníkov s hustými rákosovými džungľami, môžete počuť zvláštny bučivý hlas, ktorý sa nesie nad vodnou hladinou do veľkej diaľky. To sa bukač veľký vrátil zo svojich zimovíšť ležiacich okolo Stredozemného mora alebo v rovníkovej Afrike a svojím „hý-vumb, hý-vumb“ obhajuje obsadený revír. Je to skutočne veľmi zvučný, rezonujúci zvuk, ktorý bol v minulosti príčinou rôznych povier o močiarových strašidlách. Žije na veľmi dobre skrytých miestach. Iba málokedy vyletí z rákosia a hneď zas vkĺzne do nepreniknuteľného porastu.

Myšiak hôrny
(Buteo buteo)
Je rozšírený v Európe, vo veľkej časti Ázie, ojedinele i v Afrike. Všade si vyhľadáva na hniezdenie lesné prostredie. U nás je najhojnejší v pahorkatinách, ale zastihneme ho aj v nížinách a vo vysokých horách. Skoro sa jar sa myšiaky vracajú do starého hniezda a dlho pred vlastným hniezdením robia zásnubné lety sprevádzané mňaukavým „vié-vié“. Až v apríli sa začnú v hniezde objavovať 2-4 vajcia, z ktorých bývajú úspešne vyvedené 2-3 mláďatá.

Sokol myšiar
(Falco tinmunculus)
V dobe zásnub prevádza podivuhodné svadobné obrady a doprovádza ich jasavým „kli-kli-kli-kli“. V máji znesie samica 5-7 hnedočerveno mramorovaných vajec, zasadne na ne a necháva sa celých 28-31 dní kŕmiť potravou, ktorú nosí samec. Až keď mláďatá odrastú, vylieta na lov aj samica. Päťčlenná skupina súrodencov spotrebuje denne asi 15 hrabošov.

Prepelica poľná
(Coturnix coturnix)
Prepelica je naše najmenšie poľné kura. Vyskytuje sa na poliach a stepiach Európy, Prednej a východnej Ázie i na veľkom území Afriky. Najlepšie jej vyhovujú obilné polia alebo lúky. Tu nachádza úkryt, potravu, miesto pre hniezdo a odtiaľ sa tiež začne v apríli ozývať známe „pet-pet-pet“. Je to jeho pesnička, ktorou obhajuje revír a upozorňuje sliepočky na svoju prítomnosť.

Tetrov obyčajný
(Lyrurus tetrix)
Domovom tetrova sú riedke lesy Európy a Ázie. Súvislým lesom sa vyhýba, vyhľadáva okrajové polia, lesné holiny a pasienky. Toto prostredie mu poskytuje i potravu, hlavne puky, listy i jahňady briez, jelší, osík, lesné bobule i hmyz. Mláďatá sú zo začiatku odkázané iba na živočíšnu potravu – hmyz. Tokanie prebieha na zemi a často za účasti mnoho kohútov. Akonáhle sa začne rozvidnievať, ozve sa syčivý a ostrý začiatok piesne tetrova – „tšu-chššš“, pri ktorej kohút nadskakuje a trasie krídlami. Najpôsobivejšie je však bublanie, vysoký klokotavý hlas, ktorým kohút obhajuje obsadenú časť tokanišťa.

Cíbik chochlatý
(Vanellus vanellus)
Cíbiky k nám prilietajú zo svojich zimovíšť, ležiacich v juhozápadnej Európe skoro na jar, často už koncom februára. Svoj prílet oznamujú hlasitým volaním, ktoré má trochu žalostný prízvuk a znie ako „ki-vít, ki-vít“. Jednotlivé páry hneď obsadzujú hniezdne revíry a samce predvádzajú prekrásne vzdušné lety, pri ktorých je počuť zvláštny hučivý zvuk, vydávaný krídlami.

Sluka lesná
(Scolopax rusticola)
Sluky obývajú lesnú časť Európy, Sibíre, Amurskej oblasti i Japonských ostrovov. Naše sluky zimujú v severnej Afrike a vracajú sa koncom marca. Tiahnu v noci. Večerný ťah je spojený s tokaním. Kohúti vylietavajú nad údolím a jemným pískaním alebo vrčivým „vorkaním“ znejúcim ako „kvorrr-kvorrrr“ vyzývajú na zemi prikrčené samičky, aby sa ozvali.

Močiarnica mekotavá
(Capella gallinago)
Močiarnica je rozšírená v celom miernom pásme Európy a Ázie. Akonáhle sa dostavia na hniezdovisko, začína sa ich nádherné tokanie sprevádzané zaujímavými zvukovými efektmi. Samička sedí na zemi a tokania sa nezúčastňuje. Samček vylieta vysoko do vzduchu a potom sa oblúkom vrhá späť do blízkosti ukrytej samičky. Pri strmhlavom lete otvorí do najväčšej šírky chvostové perá a prudkými pohybmi krídel vháňa medzi ne prúd vzduchu tak rýchlo, až sa rozozvučia do chvejivého mekotania, ktoré by sa dalo napodobniť rýchle opakovanými slabikami „vuvuvuuvuvu“. Nie je to skutočný hlasový prejav. Okrem toho sa samček ozýva i jednotvárnym „ty-ke, ty-ke“. Tento spev však prednáša obvykle na zemi.

Holub hrivnák
(Columba palumbus)
Hniezdi takmer v celej Európe, na veľkom území Ázie a v severozápadnej Afrike. U nás sa vyskytuje od marca do októbra, zbytok roku trávi v juhozápadnej Európe. Svoj prílet oznamuje húkaním. Znie ako krátke a dlhé „huhú“, ktoré holub rytmicky vyráža a asi 15 krát opakuje.

Hrdlička poľná
(Streptopelia turtur)
Tokanie hrdličiek poľných je podobný tokaniu hrivnáka: samček prevádza podobný obradný let a doprevádza ho vrkavým húkaním, znejúcim ako „turrr-turrr-turrr“. Jednoduché hniezdo obsahuje 2 biele lesklé vajcia. V priebehu roka vychovajú dvoje potomstvo.

Hrdlička záhradná
(Streptopelia decaocto)
Jej pôvodná vlasť bola India, odtiaľ sa cez Irán a Malú Áziu dostala v 19.storočí na Balkán. Od r. 1946 do r. 1954 osídlili celé Slovensko. Dnes žije hrdlička prakticky v celej Európe. U žiadneho živočíšneho druhu nebolo zaznamenané rýchlejšie prenikanie do nových krajín. Hniezda si stavajú väčšinou na stromoch, od jari do zimy je počuť tokajúcich samčekov ozývajúcich sa húkavým „ghu-ghú-ghu“, tretia slabika býva zvýraznená. Potrava je podobná ako u hrdličky poľnej.

Sova obyčajná
(Strix aluco)
Obýva takmer každý park, les, sad alebo alej. Potravu loví len v noci, veľké oči má uspôsobené na nočné videnie, jemný sluch registruje na veľkú vzdialenosť každý šelest a obratný let mu umožňuje náhle prekvapiť svoju korisť. Živí sa väčšinou hrabošmi a myšami, vrabcami, hmyzom. Jej hlasové prejavy sú dosť bohaté. Na sklonku zimy, v dobe tokania, sa ozýva celú noc húkavým „húu-hu-húúúú“; samica mu na to odpovedá jasným „ku-vit“.

Kuvik obyčajný
(Athene noctua)
Je to malá zavalitá sova, dosahujúca veľkosti hrdličky. Na hniezdenie si vyberá rôzne dutiny. V marci začína jeho tokanie, ktoré trvá až do mája. V tejto dobe sa ozýva kvílivým „kúvit-kúvit“, inokedy vyráža štekavé „kef-kef“ a dokonca dokáže vylúdiť nariekavé škreky, pripomínajúce zúfalý plač. Hniezdo si nestavia, vajcia kladie na dno dutiny.

Myšiarka ušatá
(Asio otus)
Žije v lesoch ihličnatých, listnatých alebo zmiešaných. Dokáže uniknúť ľudskej pozornosti svojím nenápadným chovaním a výborným maskovacím zafarbením. Na lov sa vydáva zvečera. O jeho prítomnosti sa môžeme dozvedieť inak. Po love sa uchyľuje do úkrytov, kde trávi potravu. Za noc uloví asi 6 hrabošov, ktoré zje vcelku. Mäkké časti strávi, chlpy a kosti musí vyvrátiť. Vyvrátené chuchvalce pokrývajú pôdu pod stromami, na ktorých sedáva. Na jar v období tokania lieta okolo hniezda voľným húpavým letom. Z korún sa často ozýva jeho duté „vumb-vumb“ alebo jednoduché „húu“. Hniezda si nestavia. Obsadzuje staré hniezda iných vtákov.

Lelek obyčajný
(Caprimulgus europaeus)
Máloktorý vták má tak dokonale maskujúce sfarbenie peria ako lelek. Za letu sa podobá kukučke a je asi aj tak veľký. Cez deň odpočíva na zemi alebo na vetviach stromov a na lov sa vydáva za súmraku. Lieta ticho, iba na jar v dobe párenia tlieska pri svadobnom lete krídlami o seba a vydáva vrčivé „errr-errr“, ktoré je striedavo nižšie a vyššie. Potravu loví za letu do zobáka.

Včelárik zlatý
(Merops opiaster)
Zo svojich zimných stanovíšť sa k nám vracajú začiatkom mája. Za jasavého pokriku, znejúceho ako „pirri-pirri“, preháňajú sa ich celé kŕdle v ladných oblúkoch nad svojím hniezdom. Najčastejšie to býva opustená tehelňa so zvislými hlinitými brehmi alebo strmé brehy riek. Tu si vyhrabávajú husto vedľa seba vodorovné nory, hlboké až 2 m.

Dudok chocholatý
(Upupa epops)
Obýva takmer celú Afriku, Európu a Áziu. Zo zimovíšť sa vracia v apríli. Obsadený revír obhajuje monotónnym „hup-hup-hup-hup“ a prudkými náletmi a výpadmi na votrelca. Bráni tak svoju dutinu v strome, do ktorej samica znáša 5-10 vajíčok.

Dážďovník obyčajný
(Apus apus)
Je väčší ako lastovička, ktorej je sfarbením a tvarom tela veľmi podobný, aj keď s ňou nie je príbuzný. Je celý čierny, iba pod zobákom má bielu škvrnu. Prilietavajú dosť neskoro, na konci apríla a začiatkom mája. Svoj prílet oznamujú prenikavým „srí-srí“. Na hniezdenie majú krátky čas, preto hneď po prílete stavajú hniezda. Sú nebojácni, často dokážu z búdky vyhádzať vrabčie alebo drozdie hniezdo i s osadenstvom a nasťahovať sa doň.

Rybárik obyčajný
(Alcedo atthis)
Spôsobom života je viazaný na vodu a na zvislé hlinité alebo piesočnaté brehy. Vo vode hľadá obživu a vo zvislých stenách si stavia hniezdo. Na jar sa začne na potokoch ozývať jeho ostré „tsí-tsí“. To je signálom, že sa rybáriky vrátili na svoje staré hniezdo, alebo že obsadili nový revír. V tom prípade začnú hrabať zobákom i nôžkami vo zvislom brehu noru- budúce hniezdo. Nora je až 1 m dlhá a má okrúhlu komôrku pre hniezdo.

Žlna zelená
(Picus viridis)
Je veľká asi ako sojka, ľahko ju spoznáme podľa zeleného sfarbenia tela a červenej čiapočky na hlave. Na jar sa žlna ozýva zvonivým „kli-kli-kli-kli-kli“. Je vtákom parkov, sadov, záhrad. Tu si každoročne vyhliadne odumierajúci strom a v jeho mäkšom dreve vytesáva dutinu pre znesenie vajec. Zdravým stromom sa spravidla vyhýba. Stane sa, že pri tesaní narazí na tvrdé uzly, vtedy rozostavanú dutinu radšej opustí a začne tesať novú, alebo obsadí dutinu, ktorú používali žlny v minulom roku.

Ďateľ veľký
(Dendrocopus major)
Domovom ďatľa veľkého sú lesy i parkovité oblasti Európy, severozápadnej Afriky i veľkej časti Ázie. Na jar si párik vyhliadne vhodný strom a v jeho kmeni začne tesať dutinu v tvare kvapky. V tejto dobe sa najčastejšie ozývajú ostrým hlasom, ktorý sa dá vyjadriť slabikami „kik-kik“. Pre ďatlovité vtáky je charakteristické tzv. bubnovanie. Vyhľadávajú suché rezonujúce vetvičky stromov a zobákom do nich búšia tak rýchlo, že to znie ako paľba z guľometu. Je to súčasť ich tokania. Samec bubnovaním upozorňuje samicu na svoju prítomnosť, jednak obhajuje obsadený revír.

Ďateľ čierny
(Dryocopus martinus)
Ďateľ čierny je náš najväčší ďatľovitý vták. Skôr ho môžeme počuť než vidieť. Najčastejšie sa ozýva na jar. Svoju prítomnosť oznamuje bubnovaním do suchého konára, alebo rôznymi hlasovými prejavmi. Najznámejšie je jeho kvílivé „klié-klié“, ktoré trochu pripomína hlas kane lesnej. Dosť často vyráža za letu vysoké jasavé trilky „krrri-krrri-krrri-krrri“, ktorý sa nesie kilometre ďaleko. Prevažnú časť ich potravy tvoria lesné mravce. Rozhrabujú mraveniská a mravce si nalepujú na vysunutý jazyk. Lovia v lete i v zime. Svojím zobákom dokážu dobýjať veľké tučné larvy, ktoré hlodajú drevo pod kôrou stromov. Zrejme dokážu poklepaním zobákom a podľa rezonancie dreva presne zistiť, kde larva je.

Krutihlav obyčajný
(Jynx torquilla)
Je jediným zástupcom ďatlovitých, ktorý naše kraje na jeseň opúšťa a odlietava do zimovíšť v Afrike. Prilieta k nám asi v polovici apríla. Jeho spev zaznieva najčastejšie v korunách stromov v záhradách, parkoch, sadoch, cintorínoch. Je to celkom jednoduchá, ale tým nápadnejšia pesnička. Často desaťkrát za sebou opakuje nariekavé „vi-vi-vi-vi-vi“. U vtákov spievajú väčšinou iba samčeky, ale u tohto druhu vie spievať aj samička.

Penica jarabá
(Sylvia nisoria)
Z tejto čeľade zvlášť penice veľmi pekne spievajú a niektoré z nich môžu súťažiť i s kráľom spevákov – slávikom. Penica jarabá svoju pesničku prekladá vrčivým „err“, ktoré jej spevu trochu uberá na lahodnosti. Penica sa málokedy ukazuje, väčšinou sa zdržuje v hustom kroví. Svojím sfarbením sa nápadne podobá jastrabovi alebo kukučke. Veľkosťou sa rovná vrabcovi domácemu.

Kolibkárik čipčavý
(Phylloscopus collybita)
Keď je priaznivé počasie, prilieta k nám zo stredomorskej oblasti už koncom marca. V tej dobe ešte nie je počuť veľa vtáčích hlasov a o to viac vyniká jeho jednoduchá pesnička znejúca ako pravidelne a zreteľne vyrážané „cilp-calp“. O niečo neskôr prilietajú aj jeho príbuzní, kolibkárik väčší a kolibkárik lesný. Spev kolibkárika lesného predstavujú sykavé zvuky, ktoré sa neustále zrýchľujú a končia trilkovitým cvrčaním. Dá sa vyjadriť slabikami „sib-sib-sib-sib-srrrrr“.

Trsteniarik veľký
(Acrocephalus arundinaceus)
Je najväčší z našich trsteniarikov. Všetci trsteniarici žijú skrytým spôsobom života. Najhlasnejšie sa prejavuje práve trsteniarik veľký. Svojím hlasom ostatných prekričí. Jeho spev sa dá rozoznať podľa krákoravého „kare-kare-kít, kít-kare-kít“, ktoré v priebehu spevu niekoľkokrát opakuje a vcelku dobre vyslovuje. Živí sa húsenicami, pavúkmi a drobnými vodnými živočíchmi.

Sýkorka veľká
(Parus major)
Iba na jar žijú sýkorky v pároch. Miesto pre hniezdo si vyberajú v dutinách stromov. Zatiaľ čo samček bráni svoje teritórium vytrvalým a prenikavým „ci-ci-be, ci-ci-be, samička znáša do hniezda denne jedno vajíčko. V polovici mája býva znáška ukončená a samička začne zahrievať 8-14 vajíčok. Dospelá sýkorka skonzumuje denne asi 130 húseníc.

Sýkorka chochlatá
(Parus cristatus)
Je o niečo menšia ako sýkorka veľká. V priebehu zimy žije v spoločnosti ostatných druhov sýkoriek a občas sa vzďaľuje dosť ďaleko od pôvodného hniezdišťa. Z húfu preletujúcich vtákov sa ozýva jej výrazné a trochu hašterivé „je-črrr, je-črrr“. Koncom zimy vo februári začne samček vyspevovať jednoduchú pesničku a láka k sebe samičku. Akonáhle ju získa, začnú okamžite hľadať dutinu na hniezdenie.

Kúdelníčka obyčajná
(Remiz pendulis)
Stavia si najdokonalejšie hniezdo, aké si u nás žijúci vtáci vedia postaviť. Patrí do čeľade sýkorovitých. Svojím spôsobom života je viazaná na blízkosť vody a na bujné pobrežné porasty. Ich hlas znie ako jemné, vysoké a pretiahle „cííí-cííí“.

Hýľ obyčajný
(Pyrrhula pyrrhula)
V zime na prechádzke môžeme začuť hvízdavé a trochu smutne znejúce pískanie „fiu-fiu-fiu“. Keď sa vydáme za hlasom, narazíme na kŕdeľ vtákov, z ktorých niektorí majú hruď i bruško krásne červenoružové, iní zase šedohnedé. Samček a samička sú odlišne sfarbení, samička je šedohnedá. Hýľ u nás nie je príliš hojný, vyskytuje sa skôr vo vyšších polohách ako v nížinách. Potrava hýľov je z najväčšej časti rastlinná a skladá sa zo semien rôznych bylín, kerov a stromov.

Pinka obyčajná
(Fringilla coelebs)
Patrí medzi naše najhojnejšie a najznámejšie vtáky. Pinky, ktoré žijú v parkoch, strácajú plachosť a prilietavajú za ponúknutou potravou až na ruku. Niektoré pinky u nás zostávajú po celý rok, iné sa potulujú po okolí a časť z nich podniká nie príliš dlhé lety do zimovíšť v Taliansku, Francúzsku a Španielsku. Väčšinou u nás zostávajú samčeky, mladí vtáci a samičky sú buď túlavé, alebo ťažné. Na jar sa ozýva ich melódia „rrrrrr-čaf-čaf-čaf-rrrrrajčák“.

Kavka obyčajná
(Coleus monedula)
Je veľká asi ako sojka. Od ostatných krkavcovitých sa odlišuje dosť príjemným hlasom, ktorý znie ako jasné „kau-kau“ alebo „jak-jak“. Dobre vie napodobňovať aj iné hlasy, imituje aj ľudské slová a tak je často chovaná pre zábavu v zajatí.

Straka obyčajná
(Pica pica)
Je to veľmi chápavý, ale plachý vták. Pri každom náznaku nebezpečenstva okamžite odlieta a spúšťa varovný pokrik „ček-ček-ček-ček“. Straka je drobný lupič, ktorý svojím ostrým zobákom napadá všetko živé od hmyzu, hrabošov, jašteričiek až po mláďatá vtákov alebo malých cicavcov. Dokáže prepadnúť a zabiť aj malého zajaca.

Sojka obyčajná
(Garrulus glandarius)
Právom jej ľudia udelili označenie „lesná stráž“. Každého nevítaného návštevníka hneď spozorujú a jeho prítomnosť oznamujú hlasitým „chréé-chréé-chréé“. Vedia tiež napodobňovať hlasy iných vtákov. Z krkavcovitých vtákov je sojka najpestrejšie sfarbená.