Vyjadriť seba. Vyjadriť svoje pocity. Zmeniť sám seba. Uspokojiť sám seba. Vstúpiť do kontaktu s inými. Voľba zvuku. Prudký zvukový výbuch. Dlhotrvajúci a hlasný. Pomaly silnejúci. Tempo sa spomaľuje alebo zrýchľuje. Hlboké a nízke tony. Pestrosť. Melodičnosť. Neschopnosť melódie. Jeden tón a návrat k nemu.

Celkovo sa tu mienim venovať problematike vyjadrovacích prostriedkov človeka. Každý z nás sa vyjadruje a prejavuje určitým spôsobom. Teda každý z nás je spojený s vonkajším svetom a vonkajší svet je spojený s nami. S vonkajším svetom môžem byť v spojení pomocou zraku, čuchu, chuti, hmatu a sluchu. To je klasické spojenie, ktoré je plne akceptované. Ako ja prenikám do vonkajšieho sveta, tak on môže prenikať do môjho vnútorného sveta. Niekedy sa môžem prejaviť pohybovo, niekedy sa môžem prejaviť zvukovo. Zvukovo sa prejavujem vtedy, keď vydám nejaký zvuk a to buď z hrdla, alebo pomocou určitých predmetov, ktoré môžu zvuky vydávať. Zvuk, ktorý zo seba v rámci pohybu vydám, môže mať rôzny tón, rôzny rytmus a hlučnosť. Tak isto z vonkajšieho sveta možno prijať rôzne tóny rytmus a hlučnosť. Teda zvuky môžem prijímať a vydávať bezprostredne.

187
196
188
197
198
190
194
199
191
195
186
184
185
193
189
192

Iné je to pri prijímaní obrazov z vonkajšieho sveta. Obrazy z vonkajšieho sveta sa dajú prijať bezprostredne, ale do vonkajšieho sveta môžu ísť v podobe zvukovej a v podobe hmatovej. Teda obrazová podoba našich pocitov musí ísť z nás sprostredkovane a nie bezprostredne. Zostáva na nás, ktorej forme prejavu do vonkajšieho sveta dáme prednosť. Či to bude prejav zvukový, a teda vyjadrím to hovoreným slovom alebo spevom. Môže to byť prejav pohybový, ktorého výsledok je písané slovo, kreslený obrázok, vytvorený objekt a vytancovaný pohyb. Tak isto môžem svoj vnútorný svet do vonkajšieho sveta vyjadriť posunkovo rečou, čo spadá do pohybového vyjadrenia do vonkajšieho sveta.

Nás v prvom rade bude zaujímať vyjadrenie seba samého hlavne do vnútorného sveta. Teda vyjadriť sa sám pred sebou pomocou zvukovej podoby. Je to vlastne snaha všetko vnútorne pretlmočiť do zvukovej podoby. Môžeme začať tým, že v zvukovej podobe pretlmočíme svoje pocity ako je radosť, hnev, strach, smútok. Potom môžeme do zvukovej podoby pretlmočiť aj obrazové spomienky. No my sa hlavne usilujeme o to, aby sme si nespomínali na žiadne obrazové predstavy. Teda vnútorne máme snahu, aby sme zvýraznili zvukovú podobu všetkého a zabudli na obrazovú podobu. K zvukovej podobe pridávame hmatovú podobu.

Slepec má vo svojej mysli iba zvukové a hmatové spomienky, ktoré sú viazané na slepeckú paličku. Ďalej má v sebe hmatové spomienky slepeckého psa. Naučí sa vnímať záchvevy psieho pohybu a psích reakcií. Slepcovi od narodenia nezostáva nič iné, len svoje vnútro výhradne vyjadrovať pomocou zvukov. A tak isto musí z vonkajšieho sveta prijímať hlavne zvukové podnety, čuchové a hmatové podstatne menej.

My, ktorí sme sa nenarodili ako slepci, ale chceme vo vnútri seba prežiť sleposť od narodenia, sa musíme doslova a do písmena vyjadrovať výhradne na zvukovej báze. Mohli by sme sa vyjadriť aj kresbou, ktorú by sme do vnútra prevzali na základe hmatu a nie obrazu. Asi ťažko by sme vyjadrili farby. Iba keby nám niekto pomohol, alebo by sme mali výnimočné schopnosti vnímať farby echolokačnými schopnosťami. Vlastne slepectvo nám dovoľuje pretlmočiť ezoteriku do zvukovej podoby. Tak isto by sme mohli ezoteriku pretlmočiť do pohybovej ezoteriky, menej do chuťovej ezoteriky a ešte menej do čuchovej ezoteriky.

Zo zvukovej stránky môžeme ezoteriku pretlmočiť slovami, a tak isto ju môžeme pretlmočiť hudobne v určitej melodičnosti. Pod melodičnosťou tu rozumieme zvukovú podobu, ktorá dostala určitú estetickú špekuláciu, aby nás prilákala a pôsobila na estetické cítenie v nás. No to je možné v ľudskom vedomí. Pokiaľ skĺzneme na rovinu prírodného človeka, tak estetická špekulácia mizne a ostáva špekulácia magická. Až rovina zvieracia umožňuje vyjadriť pocity spontánne a priamo bez prvku rozumového, estetického a magického.

Pridaj komentár