Znovu som svoje vnútro požiadal o spoločnú meditáciu. Chvíľu som čakal a potom som začal mať pocit, že mám v rukách obrovský diamant. S týmto diamantom som postupne cvičil niečo ako jogínske základné asány. Pekne jednu za druhou tak, ako som si to nedávno študoval v jogínskej knižke.

Potom som začal mať pocit, že s diamantom tancujem baletné vystúpenie tak, ako sa tancuje v klasickom balete aj s ladnými pohybmi. Všetko sa mení, ocitol som sa vo víre moderného tanca, skoro by som povedal, že sa to podobalo akrobatickému vystúpeniu. Náhle ma to vymrštilo do vzduchu a z výšky dopadám do trávy. Táto tráva sa okolo mňa nenápadne obmotáva, až vzniká zámotok motýľa. Je to motýlia kukla a mám pocit, že v zámotku nie som sám. Sme tu dva nevyvinuté motýle. Keď sa zámotok kukly náhle stráca, tak sa objavuje iba jeden motýľ, ale zato má štyri obrovské krídla tmavofialovej farby.

Okraje krídel sú lemované striebornou farbou. Takéto silné krídla mi dovoľujú zrazu opustiť planétu Zem a pozerať sa na ňu z kozmickej perspektívy. Nastáva náhly a prudký pád do trávy. Mám pocit, že zomieram. Postupne sa okolo mňa zlietava záplava motýľov a celé moje telo sa pokrylo doslova kobercom motýlích krídiel všetkého druhu. Zazrel som mračiaceho sa obra s jedným okom na čele. Zdvíha ma a odnáša do náručia obrovskej svietiacej bytosti, ktorú môžem láskavo nazvať matka z ikony. Zrazu ma niečo vymrštilo do vzduchu a dopadám cez povrch cintorína pod nános hrobov. Nastáva kľud duše a ja som zabudol na všetky svoje trápenia a bolesti. Už nie je nič, iba blažený kľud.

Pridaj komentár