Priznávam, že sa často rozčuľujem nad ľudskou hlúposťou, malosťou a neschopnosťou. V zásade som vždy chcel, aby tu na Slovensku bolo malé Švajčiarsko. To som ešte nechápal, že som vlastne násilník, lebo Švajčiarsko na Slovensku chce budovať pár ľudí, a preto tento môj vnútorný projekt je hneď od začiatku odsúdený na neúspech. Za to som samozrejme odsudzoval hlavne všetkých okolo mňa. Po stále intenzívnejšom výcviku Silvovej školy som sa rozhodol byť konštruktívny, pozitívny a zbytočne sa nerozčuľovať nad blbosťou iných. Uvedomil som si, že keď niekto rád klame, tak ja ho budem považovať za duševne chorého človeka, ktorý si zabudol zobrať tabletku. Keď sa niekto chová emocionálne až puberťácky, tak si vsugerujem, že namiesto 30 rokov má iba 14 a ešte treba mať s ním plno trpezlivosti. Veď dieťa treba vychovávať a nie ho považovať za dospelú osobu. Keď je niekto totálne deštruktívny, tak si vsugerujem, že je mŕtvy a keď som bol na jeho pohrebe, tak som nad jeho odchodom veľmi plakal. Keď je niekoho šéf blbec, tak si pomyslím, že patrí do ústavu pre mentálne postihnutých a nad takto chorým sa predsa nebudem rozčuľovať. Je zaujímavé, ako som sa prestal rozčuľovať.

Pridaj komentár