Boh svätcov. Boh dogmatikov. Teologický kacír. Dogmatická hranica. Za hranicu. Kto stanoví hranicu? Hranica medzi dogmou a svätosťou. Zakázané hraničné pásmo. Neveriaci, veriaci, dogmatik a svätec. Hranica ako konflikt.

Znovu sa vraciam po čase k teologickej problematike náboženskej cesty, ktorú realizujem v neurónoch šedej kôry mozgovej. V zásade sa venujem všetkému, čo súvisí s vnútorným životom človeka. Sám seba definujem ako človeka, ktorý svoju pozornosť upriamil do svojho vnútorného sveta a na ceste do hlbín vlastnej duše sa usiluje aj túto cestu popísať a spoznať.

22120
22116
22107
22106
22118
22114
22110
22111
22117
22119
22105
22108
22109
22112
22113
22115

Na svojej púti som dorazil do oblasti neurónov šedej kôry veľkého mozgu a tu som na veľké prekvapenie objavil svet náboženských obrazov a symbolov. Teda za určitých okolností je možné neurónové oblasti prepojiť iným spôsobom ako je bežné u štandardného jedinca. Pri fyzickej manipulácii je možné v neurónoch dosahovať náboženské stavy. Hovoríme o živej Božej prítomnosti v neurónových schémach. Treba zásadne odlišovať techniky prepnutia neurónov do živej prítomnosti Boha samotného a od mŕtvej prítomnosti spomienok na živého Boha. Teda rozlišujeme dva základné prístupy, v jednom prípade je pestovaná neživá forma Božej prítomnosti, všetko je z náboženstva prijímané pomocou čítania náboženských textov, počúvaním náboženského slova, životom podľa náboženských regulí. V tomto prípade je všetko ukladané do krátkodobej pamäte a odtiaľ do dlhodobej pamäte. Všetky náboženské veci sú v neurónoch ako pamäťový záznam. Na Boha si musíte spomenúť zo spomienok uložených v hlave. Dogmatici sa ohraničili výhradne mŕtvymi spomienkami na aktivity svätcov, ktorí mali v sebe živú formu Božej prítomnosti. Dogmatici si vymedzili svoju hranicu neživou formou Božej prítomnosti a vymedzili ju prísnou ortodoxiou. Teda stanovili, ktoré neživé spomienky na aktivitu svätcov sa budú podávať v rámci náboženskej praxe. Týmto dogmatickým a ortodoxným prístupom sa vytvorila hranica medzi tými, ktorí pestujú spomienky na Boha a medzi tými, ktorí majú živú prítomnosť Božiu vo svojich neurónoch. Keď sa vymedzila jedna strana hranice, tak sa časom nájde niekto, kto vymedzí aj to, čo je za hranicou tohto vymedzenia. Za hranicou dogmatického a ortodoxného hraničného priestoru sú tí, ktorí môžu v sebe pestovať živú formu Božej prítomnosti. To sú takí veriaci, ktorí dokážu svoje neurónové oblasti v šedej kôre veľkého mozgu prepnúť alebo zmanipulovať tak, že sa tu objavujú náboženské symboly spontánne bez toho, aby boli vyhľadané v pamäťových záznamoch. Symbol alebo náboženský obraz ožíva a má svoju dynamiku a účinnosť. Týmto sa vymedzilo to, čo je za hranicou užívania neživej formy Božej prítomnosti na základe spomienok na tých, ktorí dokázali mať neuróny šedej kôry mozgovej prepnuté do oživenia náboženských predstáv. Keďže som stanovil, čo je na jednej aj druhej strane hranice tak je jasné, že je tu už konfliktná hranica preniku dvoch prístupov, a to je hraničný konflikt neživého Boha a živého Boha.

Osobne nepatrím do tábora ohraničeného neživou prítomnosťou spomienky na aktivitu svätcov a jednoznačne patrím do tábora tých, ktorí sa usilujú o prepnutie neurónových schém do živej prítomnosti Božej vo mne samotnom. Úprimne povedané prichádzam z iného ohraničenia a to je ohraničenie medzi veriacimi a neveriacimi. Teda prekračujem vlastnú hranicu neveriaceho a vlastnou ezoterickou praxou som vstúpil do územia ohraničeného vierou v Božiu prítomnosť. No keďže som na vlastnej duchovnej ceste do svojich neurónov, tak som sa okamžite dostal aj za hranicu dnes praktizovanej náboženskej praxe, ktorá nekorešponduje s mojou živou formou vo vlastných neurónov. Jednoducho som z hranice neveriaceho prestúpil do hranice praktizovania živej prítomnosti Božej tak, ako sa to deje v ľuďoch, ktorí sa stali svätcami. Netúžim a nechcem iba spomínať na skutky svätých, ale sám sa chcem vydať na cestu stať sa svätcom. Teda už teraz som v dvojitej hraničnej opozícii a to je opozícia voči neveriacim a zároveň opozícia voči klasicky praktizovanej náboženskej praxe ohraničenej dogmatizmom a ortodoxiu. Oni stanovili vlastné hranice, ja som na pomedzí vytvoril vlastné hranice. Myšlienkovo som neprijal dnešnú náboženskú prax, lebo nekorešponduje s mojou ezoterickou duchovnou cestou do hlbín vlastnej psychiky. Keď prenikám cvičeniami do svojho vnútra, tak tu nachádzam a praktizujem živú prítomnosť Boha a to tak, ako to mali vo svojom vnútri rozvinuté svätci. Neživá forma náboženskej praxe je pre mňa nedostatočná a doslova nemožná. Tak isto sú ezoterici, ktorí robia neživú duchovnú cestu a sú takí ezoterici, ktorí robia živú cestu do svojho vnútra.

Viem pochopiť, že ortodoxné a dogmatické ohraničenie je vhodné pre bežnú náboženskú prax a táto forma praktizovania náboženstva je vhodnejšia pre náboženského laika. No treba pochopiť aj to, že pre toho, kto ide do vnútra svojej duše, je takýto prístup nedostatočný a nemožný. Buď budem vedieť prepínať neuróny do živej božej prítomnosti, alebo mi zostáva neživá forma Božej prítomnosti.

Nastúpil som cestu za klasickú náboženskú hranicu a stanovil som nový hraničný priestor. Je to priestor pre tých, ktorí spoja náboženskú prax a vlastnú duchovnú cestu do svojho vnútra. Vzniká v myšlienkach aj v samotnej praxi hranične pomedzie medzi živou sviatosťou a mŕtvou neprítomnosťou. Jedna strana hranice dovoľuje dávať odkaz laikom, druhá strana dovoľuje mať v sebe živú Božiu prítomnosť, ktorú možno dávať zase laikom. A tu vzniká konfliktnosť v tom, čo veriacim laikom dávame. Čo môžu dostať a čo dostávajú. Netreba sa čudovať večnej konfliktnosti svätcov a dogmatikov. Jeden dáva život a druhý dáva smrť.

Som pripravený odoprieť si dogmatizmus a prijať konflikt, ktorý pramení zo živej prítomnosti Božej. Je prirodzené, že každý si chráni sebou vymedzenú hranicu a je pripravený chváliť svoje hraničiace územie.

Tentokrát to však nebude spor nevedomého svätca, ktorý sa usiluje strhnúť na seba náboženskú pozornosť. Tentoraz to je spor vedomého cestovateľa do vlastnej duše, ktorý dáva návod, ako sa môže niekto stať svätcom. Tento spor nie je sporom a konfliktom o náboženského laika. Tento hraničiaci spor je mimoriadne vnútorný, lebo dáva a ukazuje, ako transplantovať cestu do svojho vnútra, a teda je tu možnosť pre každého vydať sa na cestu svätca a nie proti svätcovi.

Nebojujem o veriaceho laika. Bojujem o to, aby tí, ktorí sa rozhodli nastúpiť cestu k živému Bohu, poznali túto možnosť a poznali jej zákonitosti. Dávam možnosť zbúrať hranicu postavenú na nezmieriteľnom spore dogmatikovu a svätcov, ktorá sa viedla zvyčajne o veriaceho laika. Cieľom môjho sporu nie je laik, ale dogmatik, ktorý stanovil hranicu toho, čo je náboženstvo a čo je náboženská prax. Moja konfliktnosť a rivalita je rivalitou o vymedzenie novej náplne teologických vied. A tou novou hranicou je nájsť cestu, ako dať veriacim laikom živú formu Božej prítomnosti. Chválim novú teológiu.

Pridaj komentár