Znovu som sa usadil do svojho meditačného kresla a požiadal svoje vnútro o spoločnú meditáciu. Po chvíli čakania som začal vo svojej hlave vnímať obrázok, ako na korbu nákladného vozidla nakladám množstvo menších vrecúšok.

Keď som všetky naložil, tak prišli za mnou ďalší muži a spoločne sme nastúpili na korbu nákladného auta. Nákladné auto sa pohlo po hrboľatej ceste. Po chvíle jazdy sa niečo začalo vo vreciach pohybovať a závratnou rýchlosťou vybiehalo na nás a do poslednej kostičky nás to pojedlo. To, čo nás požieralo, boli pavúky, ktoré sa po dobrej hostine zmenili na pavúčích ľudí. Po týchto pavúčích ľuďoch začalo behať obrovské množstvo drobných pavúčikov.

Bolo ich ako snehových vločiek počas zimnej fujavice. Tieto drobné biele pavúky sa rýchle šírili všade. Nebolo jediného voľného miestečka široko ďaleko. Všade drobný pavúčik. Predo mnou sa objavila hlava bez lebky, kde bolo dobre vidieť bunky mozgu. V zlomku sekundy sa mení šedá kôra mozgu na množstvo pekne usporiadaných pavúčikov. Tieto drobné pavúčiky na povrchu mozgu sa navzájom kŕmia a množstvom nožičiek sa tiež dotýkajú. Všetko je dobre organizované a všade vládne kľud a disciplína. Medzi množstvom malých pavúkov sa sem tam nájdu aj trochu väčšie biele pavúky. O tieto väčšie pavúky sa drobné pavúky mimoriadne vzorne starajú. Nachádza sa tu asi desať väčších pavúkov pripomínajúcich malé makety skutočného mozgu. Zdá sa, že všetko riadia a usmerňujú. Pod týmto svetom pavúkov sa nachádza svet plochých vošiek o hrúbke jedného centimetra. Zo zadočkov im kvapká výživná látka. Niektoré ploché vošky ich zberajú a vyživujú hore usadené pavúčiky. Náhle mám fyzický pocit, že vedomím som prenikol do neurónov šedej hmoty mozgovej.

Pridaj komentár