Historická skúsenosť. Aktuálna skúsenosť. Budúca skúsenosť. Náboženská časť dejín. Dogmatizmus. Chorobnosť. Rozumové pochopenie Boha. Boh ako duchovná cesta. Náboženské artefakty. Odkaz ako inšpirácia. Odkaz ako dogma. Odkaz ako duchovná cesta. Miesto hromadenia artefaktov. Náboženský fenomén. Ideológia. Hromadenie artefaktov. Štruktúra moci. Boh. Boží svet. Božie tajomstvo. Zmenšovanie mora tajomstva. Dogma a komerčnosť. Dogma a duchovná cesta. Dogma a veda.

Venujem sa tu problematike Božieho sveta a vzťahu ľudí k Božej veci v historickom kontexte. Historický aspekt začína kdesi v prehistórii, keď pračlovek začína robiť niečo čudesné, tí ostatní toto čudesné napodobňujú a začínajú používať pre praktické účely. Zároveň čudesné správanie vyplývajúce z poškodených neurónov prechádza do roviny rituálov, darov a uctievania.

22794
22793
22792
22791
22790
22789
22788
22787
22786
22785
22784
22783
22782
22781
22780

Príkladom môže byť nábožensky orientovaný predok, ktorý na kamenné dosky maľuje náboženské obrazy. Robí tak počas svojho celého života. Ostatní ho začnú napodobňovať a vyzdobujú svoje príbytky náboženským obrazmi a učia sa maľovať, učia sa používať farby. Zároveň maľovanie obrazov považujú za kultovú vec a všetko prenášajú do kultu uctievania a zbožňovania. Vzniká samotná náboženská prax uctievať a velebiť všetko jedinečné a výnimočné. Prvotné formy náboženstva. Objavujú sa zvláštni jedinci, ktorí neustále robia určité aktivity a ostatní to napodobňujú. Napríklad jeden nosil do rokliny skaly, tým budoval nechtiac hrádzu, lebo mu to kázali náboženské bytosti z neurónov. Blížni tohto svätca tiež nosia kamene do rokliny a udobrujú si božstvá. Prípadne rituálne magickým myslením a konaním pôsobia na seba a okolie. Zároveň sa však začínajú ku kameňom chovať inak a učia sa stavebnému umeniu. Kameň je symbolika súvisiaca s Božím svetom. Ale kameň sa stáva aj súčasťou stavby domu a aj cesty.

Svätec, Božia prítomnosť v ňom a jeho schopnosť magicko – rituálne pôsobiť na okolie vytvára náboženský fenomén. Je to on, čo sprostredkováva kontakt s inou formou vnímania sveta, ktoré je typické pre vývojové štádium vnímania sveta. Naši predkovia vnímajú svet zo svojho vnútorného sveta ako spolužitie s duchovnými bytosťami. Každé územie, každý objekt, každý predmet má svoje božstvo. Ide o určitý druh vnímania reality podmienený vývojovým stupňom samotného človeka.

Vrcholové obdobie náboženského spôsobu vnímania a konania jednoznačne spadá do obdobia feudalizmu a svoju silu začína strácať v začiatkoch kapitalizmu. Teda v období zavádzania vedy a vedeckých alebo empirických poznatkov do výrobnej praxe. Technika a stroje vlastne náboženské vnímanie vytláčajú zo stredobodu života. Náboženstvo sa postupne vracia do svojho raného obdobia a bohužiaľ v celosvetovom globále má menej významnú pozíciu.

Napriek tomuto vývoju v náboženskej oblasti nemožno dopustiť, aby sme náboženský odkaz považovali za vyčerpaný a neschopný stať sa novou inšpiráciou. Keby som tvrdil opak, tak by som sa nemohol náboženským odkazom inšpirovať, a to práve v duchovnej oblasti. Duchovnou oblasťou tu rozumiem ezoterické prenikanie do vnútra vlastnej duše.

Som si vedomý toho, že náboženský odkaz v prvej fáze existoval vo forme svätca, ktorý mal inak stavané neuróny a všetko náboženské má svoj živý základ v mysli jedinečných ľudí označeným slovom svätec. A je úplne jedno, o aký náboženský systém ide. Svätci sú pražriedlom náboženských artefaktov, pod ktorými rozumieme sochy, obrazy, stavby, písmo, fyzické pozostatky, hrob, hudbu a ďalšie sväté objekty a relikvie. Tento prvotný svätý materiál stráca svoju živú formu a nadobúda formu mŕtvu a zjavne sprostredkovanú pre bežnú verejnosť laikov. Tento odkaz alebo poukaz na Božiu prítomnosť sa v histórii stal mimoriadne tvorivým materiálom, ktorý nakoniec zrodil vlastnú záhubu a to techniku a vedecky vnímajúceho človeka. Pokojne môžeme konštatovať, že je to Božia vôľa.

Je tu vlastne problematika náboženského odkazu a čo vlastne s týmto náboženským odkazom možno robiť. Pre ateistu je Boží odkaz zbytočným odpadom, s ktorým nemožno nič robiť. Potom je tu veriaci, pre ktorého Boží odkaz v mŕtvej forme je niečím prospešný a tvorivý. Pre dogmatikov je náboženský odkaz nedotknutý a priam fanaticky sa snažia zastaviť pozvoľné upadanie náboženských tradícií. Tento fanatizmus možno oceniť. Najväčšou devastáciou náboženského spôsobu života sa paradoxne stávajú stroje, technológia, veda a komerčno – konzumný spôsob života. Dogmatici dobre pochopili, že komercia sa v dnešnej dobe môže stať hnacím motívom pre náboženské ciele. Je to jednoduché, treba náboženstvo dostať na bilbordy a hlavne na obrazovky televízorov. To sa dogmatikom Božieho odkazu skvele v poslednom čase darí. Je to vlastne paradox, že priestor pre komerciu vytvoril priestor aj pre šírenie náboženského odkazu.

A tak isto je paradoxné, že mne osobne poznatky vedy, spôsobu myslenia, psychológie a psychiatrie umožnia prebádať náboženský odkaz, pokiaľ možno rozumovo. Teda čuduj sa svete, vedecký spôsob myslenia sa stáča do Božieho odkazu a umožní pochopiť zákony fungovania Božieho sveta.

Komerčnosť a veda začne slúžiť náboženským ideám v opačných tendenciách. Možno hovoriť, že sa v dejinnom kolotoči pozície komercie a vedy stáčajú znovu na prospech náboženského fenoménu. A paradoxne komerčné prostredie konzumného života bude náboženstvu prospievať, ako môže náboženstvu prospieť vedecko – empirické skúmanie Božieho sveta.

Pridaj komentár