Dôsledne a vytrvalo sa venujem duchovnej ceste do svojho fyzického tela a do všetkého, čo sa nachádza v mojej telesnej schránke. Teda základom je duchovný rast; veštecké, liečiteľské a intelektuálne schopnosti sú druhoradé. To neznamená, že nie sú významné, ale pre mňa je prvoradé nezastať a vytrvale pokračovať na duchovný Mount Everest.

Nie je to jednoduchá záležitosť, uvedomujem si, že predo mnou boli na duchovnej ceste už mnohí a pre mňa osobne sú nesporne inšpiráciou, ktorú sledujem, vyhodnocujem a inšpirujem sa. Uvedomujem si, že každý kráča na Mount Everest vo vnútri seba sám a za seba. Len na každom z nás je, kam až zájdeme, na čo si trúfame a kde to bude končiť. Nie som naivný a chápem, že cesta na duchovný Mount Everest prináša aj svoje obete, obetovanie niečoho, a to hlavne toho fyzicky hmotného okolo nás.

16
19
15
22
13
11
10
18
20
6
5
8
7
12
17
21

Nemožno mať všetko, to by bola veľká pažravosť, ktorá by viedla k celkovému chaosu. Človek by mal vonkajší aj duchovný Mount Everest. Ale asi by mu sily počas života nestačili vystúpiť na obidva. A preto je treba si vybrať, či budete život venovať jednému, alebo druhému Mount Everestu. Ja som si osobne vybral ten duchovný a nechal som za sebou fyzický postavený z predmetov a objektov vonkajšieho veta. Veľmi dobre by som si dokázal predstaviť takúto horu hypermarketov celého sveta. Nie, ďakujem. Môj Mount Everest je vo vnútri môjho tela a mojej duše. Vyjadrujem sa poeticky, ale zato výstup na duchovný Mount Everest beriem ako serióznu a zodpovednú úlohu.

Človek, ktorý spozná odvrátenú stranu života, musí mať iný pohľad na svet. Akosi sú mu bližšie veci posmrtné, ako tie pozemské. Nejako v hĺbke duše si uvedomuje, že ten vonkajší svet je pominuteľný a ten vnútorný, duchovný Mount Everest zostáva a nekončí. Cesta do vnútra vlastnej duše dáva to, čomu sa hovorí večnosť existencie ohraničená trvaním ľudskej civilizácie.

Človek sa narodil ako živá hmota, ktorá má svoj čas fyzickej existencie vymedzený. Teda jedného dňa táto forma bytia ako živej hmoty končí a po fyzickej smrti zostáva forma bytia ako informačné pole v kostných pozostatkoch. Nie je to už forma živej existencie. Je to forma neživá. Mohli by sme to prirovnať k archívnemu filmu, ktorý nás zachytil pri určitej významnej udalosti. Teda po živej forme zatiaľ nasleduje forma mŕtvej existencie a toho, čo sme vytvorili vo vonkajšom svete. Zostávajú po nás potomkovia, stavby, umelecké diela, odborné poznatky a všeličo iné.

Pre mňa osobne má prvoradú hodnotu vlastný vnútorný svet, ktorý sa stane súčasťou informačného poľa toho, čo som tu robil. Každý z nás naplní informačné pole v kostných pozostatkoch. No je otázne, čím ten archívny film v kostiach naplníme. Niekomu na tom nezáleží a je mu to jedno. No tomu, kto prešiel stavmi kómy a klinickou smrťou, zvyčajne nie je jedno, čo bude posmrtný záznam obsahovať a čo bude jeho súčasťou.

Niekto sa uzavrie v stenách kláštora do svojho vnútra a do posmrtného informačného záznamu uloží neustále modlenie a rozjímanie o Bohu. Teda svoj posmrtný záznam naplní takýmto fenoménom. Je to zaujímavý počin z hľadiska reinkarnačného. No ja som sa rozhodol svoj posmrtný záznam naplniť sám sebou a vlastnou duchovnou cestou, ktorej súčasťou je aj všetko náboženské.

Teda duchovný Mount Everest sa stavia z poznania vlastného tela a ducha. Ako keby som počas svojho života bol neustále zameraný nie na život v biologickej forme, ale vo forme mŕtvej informácie, ktorá zostáva po fyzickej smrti.

Budem sa usilovať, aby som do tohto záznamu ulovil sám seba, pomocou meditácie budem zachádzať do všetkých zákutí duše, a tak isto budem podrobne skúmať informačné polia iných mŕtvych ľudí, aby som o posmrtnej forme bytia ľudskej spomienky vedel čo najviac.

Cesta na Mount Everest je cesta cez Arktické polia. Je zvláštna a jedinečná. V prvom rade vyžaduje vzdať sa toho, aby ste ju napĺňali snahou o vonkajší Mount Everest. A tak isto, aby som sa extrémne snažil o to, aby som napĺňal snahu iných o duchovný Mount Everest. Ako sa hovorí každý, kto je na duchovnej ceste, kope sám za seba. Netvrdím, že si nemáme pomáhať, povzbudzovať sa a podobne. No nikdy nebudeme na duchovnej ceste čakať niekoho alebo sa nadštandardne starať, či vládze, alebo nevládze. Kam kto na duchovnej ceste zájde, to je každého osobná vec a každý sa usiluje, ako vie. Času je málo a vnútro človeka je obrovský priestor.

Sám som si stanovil, že pôjdem až na dno svojej duše a spoznám čo najviac zákutí. Zároveň som si stanovil, že cesta do vnútra vlastnej duše bude robená tak, aby upratala a dala celistvý pohľad na možnosti duchovnej cesty.

Nie je žiadnym tajomstvom, že ľudia, ktorí sú na duchovnej ceste, to nemajú vo vonkajšom svete jednoduché. Pretože orientácia väčšiny ľudí je páve na veci vonkajšieho sveta a čiastočne na svoje telo. A to nesporne vytvára obrovský tlak, aby ste duchovnú cestu znechali a zamenili ju za vonkajšie prežívanie. Z tohto pohľadu by bolo naivné pestovať ešte aj prehnané morálno-etické vlastnosti. Napríklad súcit s tými, ktorí nevládzu ísť na duchovnej ceste. Je tu strašné riziko, že vás zastavia a stiahnu na svoju úroveň. Nesmiete byť naivní, treba si uvedomiť, že cesta na Mount Everest je cesta náročná a samovražedná. Vytýkajú mi, že mám razantné tempo a nestíhajú. Niektorí odchádzajú, niektorí zostávajú v nižších táboroch duchovného Mount Everestu a volajú, aby som zostúpil nižšie. A ja hovorím, prečo by som mal mať s vami súcit? Duchovná cesta je určitá forma riskantného športu a v extrémnych podmienkach súcit a láska zabíjajú šance na zotrvanie na Mount Evereste. Ľudia, mal som vás rád, ale musím a chcem ďalej. Ja musím ďalej, a vy môžete tiež.

Pridaj komentár