Znovu ako zvyčajne som sa posadil do meditačného kresla a požiadal som svoje vnútro o spoločnú meditáciu. Po chvíľke prepojovania sa na môj vnútorný svet som videl predstavu veľkého a silného obra, ktorý prenáša obrovské balvany z hory. Hádže ich do rieky a vôbec mu nevadí, že má zakrvavené ruky a neustále sa z jeho čela rinú potoky potu.

Neustále sa vracia do hory skál. Vytrháva obrovské kusy a krok za krokom ich prináša na okraj jazera. Po určitom čase tento mohutný silák slabne a stráca sa. Zato na druhej strane sa z kameňov, ktoré nahádzal do jazera s priezračnou vodou, stávajú postavy. Tieto vodné postavy sa vydávajú na svoju púť z jazera cez valiacu sa vodu do dravej rieky. Ako sa valí voda, tak sa vo vodnej mase pohybujú aj božstvá z kamennej hory.

Všade na krajoch rieky stoja ľudia a na vodnú hladinu hádžu kvety všetkých božstiev. Keď kvet dopadne na hladinu vody, tak božstvo z vodnej masy vystúpi a žehná pohladením každého, kto si uctil obetovaním kvetu božstvá z kamennej hory. Keď hravý tok horskej rieky utícha v rovinatú rieku, tak božstvá plávajúce vo vodnom toku postupne vystupujú do oblakov a menia sa na božstvá vánku, ktoré sa radi vracajú medzi ľudí a snažia sa im pomôcť zahojiť rany na ich fyzických telách.

Keď sa nasýtia aj tejto láskavej činnosti, tak sa usilujú vyhľadať si popadané meteority na zemskom povrchu. Keď sa niektoré božstvo z oblakov dotkne úlomku meteoritu, v tú chvíľu nastupujú cestu do kozmického priestoru. Jeden dotyk a božstvo cez meteorit preniká do spomienky na kozmos. Tu v spomienkovom kozme sa stretávajú s postavou božstva, ktoré je stvoriteľom kozmu. Túto predstavu stvoriteľa kozmu preciťujem v celom mojom fyzickom tele. Je to príjemný pocit trvajúci niekoľko minút.

Pridaj komentár