Osobitne som si naštudoval TECHNIKU ŠTIEPANIA KAMEŇA.
Pri výrobe kamenných nástrojov sa štiepal kameň zásadne dvojakým spôsobom: úderom alebo tlakom. Pri štiepaní úderom sa rozlišuje úder priamy a nepriamy. Najbežnejším nástrojom používaným pri štiepaní úderom bol otĺkač, najčastejšie iba okruhliak vhodnej veľkosti a tvrdosti. Na kamenných odštepoch vidno, že boli odštiepené pomocou tvrdého kamenného otĺkača. Svedčia o tom najmä dva znaky: plytká jamka, ktorá vznikne na mieste, kde tvrdo udreli do seba dva kamene a bulbus s jazvou, ktoré sa vytvoria o niečo nižšie na spodnej strane odštepu. Niektoré štiepateľné nástroje sa však mohli vyrobiť iba nepriamym úderom pomocou dreveného či kosteného sekáča alebo tlakom. Tvrdý kamenný otĺkač používaný pri technike priameho štiepania kameňa bol z tvrdšieho materiálu ako opracovávaný kameň. Najčastejšie to bol kremenný okruhliak. Mäkký otĺkač napr. kolík z tvrdého dreva bol naopak z mäkšieho materiálu ako opracovávaná surovina. Pri štiepaní držal človek kameň v ľavej ruke a otĺkačom, ktorý mal v pravej ruke, opracovával surovinu silnými presnými údermi. Tento spôsob bol pomerne rýchly. Azda najčastejším spôsobom bolo štiepanie kameňa o pevný podklad. Človek buď udrel surovinou o druhý, väčší tvrdý kameň, ktorý zvyčajne ležal na zemi, alebo ju prudko hodil do kamennej steny. Tak sa kameň rozbil na kúsky, z ktorých potom ľudia vyberali iba vhodné tvary. Druhý spôsob štiepania o pevný podklad spočíval v tom, že štiepaný kameň človek držal na inom, podkladovom kameni a udieral naň kamenným otĺkačom. Vtedy sa často poškodil aj otĺkač. Podobnou, ale jemnejšou technikou sa nástroje dokončovali, presnejšie opracovávali. Vtedy sa už starostlivo zvážil každý úder, jeho sila i smer. Výrobcov dokonalých a ťažko zhotoviteľných nástrojov si ostatní členovia spoločnosti vážili. Dokonalým nástrojom, ktorý sa dal zhotoviť aj kamenným otĺkačom, bol tzv. listovitý hrot. Človek ho vyrábal tak, že v jednej ruke držal okruhliak, z ktorého mal vyrobiť hrot, a v druhej ruke otĺkač. Prvým úderom, vedeným pod vhodným uhlom na obvod okruhliaka, odlomil sa prvý odštep, ďalšie údery nasledovali po obvode okruhliaka vždy pod podobným uhlom. Tak vznikol okruhliak, ktorého jednu polovicu tvoril hladký prirodzený povrch kameňa, druhú odštiepnutá plocha s plôškami po odlomených odštepkoch. Ďalšou technikou je nepriame štiepanie kameňa. Robí sa zväčša pomocou sekáča vyrobeného z kameňa, kosti a iných materiálov. Surovina sa drží v jednej ruke, ktorá zároveň pridŕža priložený sekáč. Druhou rukou sa otĺkačom udiera na sekáč. Kombináciou sekáča rôzneho materiálu a kamenného či kosteného otĺkača možno vyrobiť veľmi jemne opracovaný kamenný nástroj. Mäkké otĺkače sa používali pri výrobe tenkých čepelí napríklad z obsidiánu.
Práca tlakom slúžila predovšetkým na detailné opracovanie a na úpravu nástroja. Pri tomto spôsobe výroby sa zväčša odlomí odštepok do veľkosti rybej šupiny. Zhotovenie hrubšieho odštepka touto technikou je veľmi ťažké. Upravovať tlakom možno aj obráteným postupom, t.j. tlakom okraja retušovaného odštepu o podložku. Zriedkavo sa stretávame i s technikou rezania kameňa, hlavne mäkkých druhov. Celkom výnimočne nachádzame v paleolite hladené kamenné nástroje obrúsené technikou, ktorú poznáme až z omnoho neskoršieho neolitu. Kamenné nástroje v kostených násadcoch a držadlách dokazujú, že najmä v mladom paleolite nedržal človek všetky nástroje priamo v ruke. Mnohé z nich boli upevnené v drevených násadcoch. Z konských falangov (prstových článkov) sa zhotovovali krátke duté násadce. Poznáme tri nástroje, ktoré majú držadlá z parohu, do ktorého bol kamenný nástroj jednoducho pevne vrazený. Lovci používali aj nástroje iného tvaru ako hrot. Na náleziskách sa často vyskytuje veľké množstvo polámaných, úmyselne štiepaných kostí a lebiek s vylámanou spodinou. Ľudia štiepili kosti zrejme preto, aby z nich získali dreň a z lebky mozog ako potravu. Spôsob, akým štiepali veľké kosti a mamutie kly, sa veľmi nelíši od štiepania kameňa. Na miestach, kde mala byť kosť spracovaná do určitého tvaru často vidíme stopy po úderoch kameňom, po ktorých zostalo lastúrovité vyštiepnutie. Takto štiepaná kosť zrejme spočívala na nejakej podložke. Aj pri hrubom opracovaní mamutieho kla používal človek najčastejšie veľké kamenné nástroje. Už len uvoľniť a vybrať kly nebolo ľahké, tým menej priečne členenie (po šírke) klov až 20 i viac centimetrov hrubých. Do kosti sa udieralo kamenným sekerovitým nástrojom, aby sa takto načatý kel mohol zlomiť. Poznáme aj kamenné nástroje v tvare klina či pevných dlátok, ktorých horná strana má stopy po úderoch iným tvrdým otĺkačom. Častejšie sa stretávame s pozdĺžnym členením kostí. Veľké odštepy sa ďalej používali podobne ako kamenné odštepy. Vidno na nich stopy po úderoch, často majú bulbus a okraje niekedy ohladené používaním alebo majú tzv. úžitkovú retuš – funkčná hrana je poškodená častým používaním. Niekedy zreteľne vidno, že do kosti bola najprv vyrytá pozdĺžna ryha a až potom – zrejme pomocou dlátka či sekáčika – bol odštep vyštiepnutý. Zvláštnu skupinu pracovných kostí tvoria rozličné podložky a nákovy. Sú to väčšinou veľké kosti alebo ich zlomky so stopami úderov či rezov, lebo sa na nich rezalo mäso či koža. Záprstné kosti mamutov slúžili ako nákovky. Opracovanie kostí a rohov podnietilo výrobu nových vhodných kamenných nástrojov. Sú to najmä rydlá a vrtáky. Niektoré rydlá mohli dokonca vytvoriť ryhu, ktorou trochu nadvihli triesku určenú na vyštiepnutie, takže pracovný proces sa uľahčil. Nadrezaný kus potom človek štiepil pomocou kosteného klinka. Z pozdĺžne rozrezaných parohov potom vnútornú hubovitú časť drene vyškrabal alebo vylámal. Paroh je nepoddajnejší materiál ako kosť. Človek zväčša členil paroh krátkymi pozdĺžnymi rezmi po celom obvode parohovej vetvy, a to pravdepodobne kamenným rydlom. Ryhy smerujú zvyčajne od ružice parohu po korunu. Takto narezaný paroh potom priečne zlomil. Drobnejšie kosti a duté kosti vtákov sa nemohli opracovávať hrubým štiepaním. Na ich rezanie sa najlepšie hodili čepieľky alebo malé pílky. Rezali a pílili sa nimi otvory do rozličných ozdôb a to najmä náhrdelníkov. Podobne ako rezanie a štiepanie kostí prebiehala i výroba harpún a oštepových hrotov. Človek najprv vyrezal rydlo hlboko do kosti tvar hrotu a potom ho ľahko vylomil. Kostnú hmotu na spodnej strane oškrabal, základ hrotu šikmo z obidvoch strán naplocho odrezal a povrch tohto základu potom druhotne zdrsnil, aby hrot pevne sedel v násadci. Na kostenom magdalénienskom hrote sa prvý raz objavila dôležitá pozdĺžna ryha. Slúžila na to, aby hrot pri vniknutí do tela zvieraťa neupchal ranu, ale aby krv mohla ňou odtekať. Zvieraťu takto postupne ubúdalo síl a navyše ho lovci mohli podľa krvavej stopy lepšie prenasledovať. Iné nástroje, ktoré zhotovoval človek, sú šidlá. Boli vyrobené najčastejšie z lakťových kostí a z ihlíc, ktoré vďaka svojmu prirodzenému tvaru nevyžadovali veľké opracovanie. Niektoré šidlá boli vyrobené prerezaním a zbrúsením dutej vtáčej kosti. Zaujímavá je výroba ihiel z niektorých kostí konských končatín alebo z dutej vtáčej kosti. Z konských záprstných kostí sa hlbokými zárezmi vyrezali alebo vyštiepali rydlom úzke triesky. Tieto triesky potom človek opracoval a horný koniec, do ktorého mal byť vyvŕtaný otvor ihly, sploštil. Tieto jemné otvory vyvŕtal rovnako jemnými kamennými vŕtačkami. Aby sa ihly, najmä tie jemnejšie nezlomili, bol každý vpich predvŕtaný šidlom. Otvory sú vyvŕtané nielen na ihlách, ale aj na príveskoch, ulitách, zuboch a na kamenných predmetoch. Celkový charakter paleolitických vrtov však nesvedčí o tom, že by vtedajší ľudia poznali nejaký zložitý vŕtací aparát. Podľa všetkého používali len jednoduchšie pracovné techniky.
Tu som sa snažil pochopiť, ako pozmenilo opracovávanie kameňa pračlovekom jeho vnímanie sveta z čuchového na zrakový. Takto som si vytvoril rozhodujúce záchytné body na cestu do zvieracej mysle v ľudskej mysli. Štiepanie kameňa so si skúšal aj prakticky. Už predtým som si robil meditácie na minerály a tak isto som si o mineráloch kde čo naštudoval.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.