Znovu ako zvyčajne som sa posadil do meditačného kresla a požiadal som svoje vnútro o spoločnú meditáciu. Po chvíli čakania som mal po celom tele pocit horúčavy. Zo všetkých buniek môjho tela šľahali drobné plamienky. Mal som pocit, že musím bežať, tak som čo najrýchlejšie bežal krajinou. Vždy, keď som sa zastavil, plamene ohňa zo mňa vyšľahli ešte silnejšie a všetko naokolo sa zapálilo a zhorelo dočierna.

Znovu som sa rozbehol a znovu zastal. Tak sa to opakovalo mnohokrát. Vždy všetko dookola zhorelo na uhol. Postupne sila ohňa vo mne slabla, až som sám vyhasol, mal som pocit vyhasnutého ohniska, v ktorom zostali iba ohorené a sčernené konáre. Nadobúdal som novú podobu muža vytesaného z ľadu. Keď som sa nadýchol alebo vydýchol, všetko dookola sa zmrazilo na kosť a kameň.

Znovu bežím a bežím, keď sa zastavím, tak dookola všetko zmrzne na cencúľ. Bežím a zastavujem sa, znovu bežím a zastavujem, až moja ľadová sila neutíchne. Všetko utíchlo a mal som pocit, že ľadový muž sa odparil a už je z neho iba oblak na oblohe. V zlomku sekundy sa mením na vietor. Dokážem cez moje ústa vypúšťať uragán rýchle idúcich molekúl vzduchu, ktoré všetko ohnú alebo odnesú nevedno kam. Znovu sa rútim šialenou rýchlosťou krajinou a všade, kde zastanem, sila vetra z mojich úst zoberie za svoje. Túlam sa, zastavujem, až kým nevletím do medzery v skalnatej hore. Po chvíľke čakania sa cítim ako princíp zeme v skale. Vychutnávam si silu nehybnosti a majestátnosti. Uvedomujem si, že skala vznikla pôsobením ohňa, vody, vzduchu a zeme.

Pridaj komentár