Nastal čas vianočných sviatkov. Už druhý rok sa snažím v tomto čase odložiť pracovné záležitosti a meditáciám sa venujem okrajovo. Chcem, aby bola v rodine pohoda. Keď si spätne spomeniem na Vianoce u mojich rodičov, tak to nebolo nikdy nič moc. Môj otec pochádzal z rozvedenej rodiny a navyše ako študent často trávil Vianoce z trucu po internátoch. Nečudujem sa, že keď sa oženil, tak nedokázal vytvoriť správnu atmosféru a takmer každé Vianoce boli napäté. Matka nás využívala na rôzne druhy domácich prác. Takže ako dieťa som považoval a ešte stále to vo mne pretrváva, Vianoce za dostihovú dráhu, kde vás nútia podať nadštandardný výkon. Museli sme stíhať všetko, nemohli sme pozerať televízor, hrať sa s priateľmi alebo leňošiť. Otec zvyčajne zdrhol do práce a všetko nechal na matku. Spomínam si aj na predvianočný výprask. Potom sa nemôže človek čudovať, že Vianoce som nemal rád. Tento zvyk som si preniesol aj do vlastnej domácnosti. O Vianociach som nechcel nič počuť. Vždy som si na Vianoce naplánoval domáce opravy. Veď nech to má svoje čaro. No v posledných rokoch som s tým spravil poriadok. Odstavil som prácu, naplánoval si čo najmenej stretnutí, zastavil prácu na internete. Každý deň som absolvoval pred Vianocami cestu do hypermarketov a nakupoval a nakupoval. Všetko bolo načas a v pohode. Vlastné deti som do vianočných prác zapájal čo najmenej. Pokiaľ chcel niekto pomôcť, tak samozrejme mohol. Viac som chodil na zdravotné prechádzky, aby som nepribral ďalšie kilá. Tým, že som pomáhal manželke, sa ona mohla viac venovať mne. Na čom mi vždy záležalo, aby neboli vianočné sviatky na úkor spoločných chvíľ. Keď som sa už nudil, zaoberal som sa úvahami a koncepciami budúceho roka. Dúfam, že mi táto nová tradícia vydrží. No priznám sa, že som rád, že je už po Vianociach.

Pridaj komentár